malefacio

A New Latin Dictionary by Charlton T. Lewis Ph.D. and Charles Short, LL. D.

mălĕfăcĭo (or separately, mălĕ fă-cio), fēci, factum, 3, v. n. [male-facio],

I to do evil, harm, mischief to any one, to injure : alicui, Plaut. Mil. 2, 2, 11: neque tu verbis solves umquam, quod mi re male feceris, Ter. Ad. 164: tibi, Vulg. 1 Reg. 26, 21.—With contra : malefacere omnia contra aliquem, Vulg. Jer. 38, 9.

II —Hence, mălĕfactum (or separately, mălĕ factum ; sync., malfactum , Plaut. Trin. 1, 2, 185; v. Ritschl, Opusc. 2, p. 720 sq.), i, n., an evil deed, injury : benefacta male locata malefacta arbitror, Enn. ap. Cic. Off. 2, 18, 62 (Trag. v. 429 Vahl.): augere, Cic. Inv. 2, 36, 108.